Práce našich žiakov
Rozprávky 2.B triedy - vlastná tvorba
Andrea Rothová: Rozprávka o samohláske „i“ a „a“
Kde bolo, tam bolo, bolo raz „i“, ktoré sa vybralo do sveta na vandrovku a stretlo samohlásku „a“. A tak išli spolu. A viete, čo z nich vzniklo? Čože? Neviete? Tak ja vám to teda poviem. Vznikla z nich dvojhláska „ia“. Cestou narazili na jarček a nevedeli, ako sa cezeň prebrodia. Zrazu zbadajú ako po jarčeku pláva drievko a tak rýchlo naň naskočia. Plavia sa, plavia, až sa doplavia do mora, kde drievko aj s dvojhláskou „ia“ zhltol žralok.
Ján Bobka: Príbeh Sama Očka
Vedec Fero Mikroskop raz cmúľal pero a prehltol vrchnáčik. Najal si detektíva Sama Očka, zmenšil ho na zmenšovacom stroji a poslal ho hľadať vrchnáčik v jeho bruchu. Očko sa obliekol do ochranného odevu a ústami vošiel dnu. Zistil, že sa pod ním dvíha podlaha. To bol jazyk. Zrazu pocítil vlhko a teplo, lebo bol po kolená v slinách. Pokračoval cez pažerák do žalúdka ale vrchnáčika nikde. Našiel ho v tenkom čreve. Cesta von bola len jedna – hrubým črevom cez konečník. Vedec Mikroskop sa potešil, ale Očko povedal, že radšej bude bojovať so zločinom.
Anna Vejčíková: Veverička Emka
V brezovom hájičku, na kraji lesa, býva veverička Emka. Celé leto si robí zásoby na zimu. Keď prišla jeseň, stretol ježko Dežko uplakanú veveričku Emku. Emka mu povedala, že zabudla, kde má schované orechy a bobule. Ježko ako dobrý kamarát jej ponúkol pomoc. Zavolali tiež medvedíka Ferka, zajačika Behajka a jeleňa Eda. Všetci hľadali. Pozerali pod každý peň, nadvihli vetvičky, obehli celú lúku. Už ich začali aj nôžky bolieť, ale hľadať neprestávali. Pomaly sa blížil večer. Veverička začala znova plakať, keď tu zrazu priletel vrabec Peťko. Začvirikal, že pod starou jedľou je ešte jedna diera. Všetci tam utekali. Veverička Emka vbehla dnu a veselá vyniesla von svoje orechy. Na lúke bolo radosti. Zvieratká sa tešili a pomaly sa pobrali do svojich domčekov, lebo už na nebo vyšli hviezdy a veľký mesiac.
Lukáš Plávka: Peter chce...
Peter chcel jesť. Chcel upiecť chlieb. Dnes večer pečiem chlieb pre Petra, lenže Peter ten chlieb jesť nechce. Keď nechce, nech nechce. Chlieb zje jeho pes. Pes prešiel cez les, zjedol Petrov chlebík. Peter teraz veľmi plače. Chce koláče. Tie pečú len v meste. Ide teda pešo do mesta. Dnes poletuje sneh. Je celý biely. Medzi dverami predajne zreve: „Chcem koláče!“ Tete predavačke vravel: „Nepočuješ? Chcem koláče! Chcem jesť! Chcem veľa! Tento chcem!“ Lenže teta predavačka nereagovala. Peter znervóznel. Zase povedal: „Chcem tento venček, veterník, ten rez, ten orechovník!“ „Keď nevieš pekne povedať, nedostaneš,“ povedala teta predavačka. Peter ale pekne nepoprosil a odišiel preč. Prešiel cez zasneženú cestu. Beží, beží, uteká... Chlieb zjedol pes, koláče nedostal. Nebude chlebík s masielkom, ani bez, nebude med, keks ani len džem. Vypije mlieko? Nie, nie, nie! Lebo teraz trucuje. Dnes nebude večerať. Peter veľmi dobre vie, prečo je dnes o hlade.